Rastliny

Rastliny

Za rastliny (Plantae, zast. Vegetabilia) sa spravidla považujú eukaryotické organizmy, ktoré majú primárne (na rozdiel od živočíchov a húb) autotrofný spôsob výživy. Zjednodušene povedané ide teda o organizmy, ktoré budujú a vyživujú svoje telo spravidla premenou anorganických látok na organické.

Z predchádzajúcej definície vyplýva, že dnes rastliny a živočíchy vymedzujeme skôr z hľadiska výživovej fyziológie, čiže nie tak ako prv jednoducho intuitívne (všetko zelené a nepohybujúce sa), či jednoducho ako hlavnú taxonomickú jednotku – ríšu. Veda, ktorá sa rastlinami zaoberá je botanika.

Zo systematického hľadiska dnes rastliny spravidla tvoria ríšu v rámci domény eukaryoty. Znamená to, že ich bunky majú jadro obklopené jadrovou membránou a ďalšie znaky typické pre eukaryoty, napr. bunkové organely. Organela chloroplast sa dokonca vyskytuje výlučne u rastlín a prebieha v nej fotosyntéza, nevyhnutný proces pre existenciu všetkých ostatných eukaryotov. Fotosyntézy sú schopné iba rastliny a niektoré baktérie. Rastliny sú jedinou autotrofnou eukaryotickou ríšou (aj keď v symbióze s inými organizmami môžu byť autotrofné aj huby alebo živočíchy). Napriek tomu sú vo výžive samostatné len do určitej miery, pretože mnoho z nich rastie v médiu (napríklad v pôde), na ktorého tvorbe sa podieľajú iné skupiny organizmov. Ďalšie rastliny napriek autotrofii nedokážu prežiť bez symbiózy s inými organizmami (príkladom sú stromy a huby, ktoré žijú v mykoríznej symbióze).

Stavba tela

Stavba rastlinného tela je rozličná a veľmi závisí od prostredia, ktoré rastlina obýva. Vodné rastliny napríklad nepotrebujú takú pevnú oporu tela ako suchozemské, na druhej strane však často majú adaptácie na znížené množstvo svetla, ktoré je pre vodné prostredie charakteristické. Suchozemské rastliny zase často obsahujú spevňovacie pletivá (kolenchým, sklerenchým), ktoré im dodávajú pevnosť a umožňujú rast do výšky. V suchozemskom prostredí sa vyvinuli aj druhy s najmohutnejšou a najpevnejšou stonkou – stromy.

Najcharakteristickejšími orgánmi u rastlín sú asimilačné orgány, ktoré majú zelenú farbu a v ktorých prebieha fotosyntéza. U suchozemských rastlín je to najčastejšie list, ktorý môže mať rôzny tvar a vnútornú stavbu. Rastliny z čeľade borovicovité majú napríklad listy pozmenené na ihlice. Niekedy list stráca pôvodnú asimilačnú funkciu (a s ňou aj zelenú farbu) a preberá iné funkcie, pričom asimiláciu musia zabezpečiť iné orgány. Príkladom sú kaktusy, ktorých listy sú pozmenené na tŕne a zabezpečujú obranu; rastlina namiesto listov používa na fotosyntézu svoju zdužinatenú stonku.

Niektoré jednoduchšie rastliny, najmä riasy, asimilujú celým povrchom tela. Machorasty už môžu mať na fotosyntetickú asimiláciu vyčlenené samostatné orgány – palístky (fyloidy), ktoré tvarom a funkciou pripomínajú listy vyšších rastlín. U cievnatých rastlín sa už vytvára list, ako samostatný asimilačný orgán, ale vo väčšine prípadov si asimilačnú schopnosť zachováva aj stonka.

Dôležitým orgánom, ktorý ale pozorujeme len u vyšších rastlín, je koreň. Jeho hlavnou úlohou je nasávať vodu spolu s rozpustenými živinami z pôdy. Koreň tiež upevňuje rastlinu v substráte (najčastejšie v pôde). Korene však môžu byť takisto pozmenené na vykonávanie mnohých iných funkcií (zásobné orgány, dýchacie orgány…). U machorastov úlohu plní úlohu koreňa tzv. paskorienok (rizoid). Riasy korene nemajú, ale môžu mať orgány, ktoré im slúžia na prichytenie o podklad.

Na pohlavné rozmnožovanie rastlín slúžia generatívne orgány. U semenných rastlín sú to kvety, z ktorých sa po oplodnení vyvíjajú plody. Stielkaté rastliny a výtrusné cievnaté rastliny nikdy nekvitnú, ale rozmnožujú sa výtrusmi. Veľká regeneračná schopnosť umožňuje široké rozšírenie nepohlavného rozmnožovania, napríklad úlomkami rôznych častí tela, ktoré sa dostanú do vhodného prostredia (kúsky stielky, listov, stonky, koreňov…) alebo tvorbou špecializovaných orgánov pre nepohlavné rozmnožovanie: hľúz, poplazov a iných.